História

História - vo svete

Rozvoj neuropsychológie ako odboru vo svete bol možný vďaka záujmu jednotlivcov, ale aj ľudí združujúcich sa do rôznych skupín z oblasti, ktorú dnes nazývame neurovedy. Boli to lekári, psychológovia, rehabilitační pracovníci, logopédi a iní.
Dejiny tohto oboru siahajú naozaj do dávnej minulosti. V literatúre môžeme nájsť záznam o pravdepodobne jednej z prvých operácií mozgu, ktorá sa uskutočnila už asi pred 7000 rokmi. Neskoršie obdobia boli charakteristické aj polemikami o tom, kde sídlia naše pocity, vnemy či inteligencia. Názory sa rôznili. Hippokrates (460 - 379 pred n.l.) sa domnieval, že mozog je sídlom pocitov, vnemov ale aj inteligencie. S týmto názorom nesúhlasil Aristoteles (384 - 322 pred n.l.), ktorý považoval za centrum inteligencie srdce. Už koncom 18. storočia však bol mozog anatomicky dobre popísaný a informácie z toho obdobia hovorili, že svoju má centrálnu divíziu pozostávajúcu z mozgu a miechy a periférnu časť, ktorú tvorí sieť nervov prechádzajúcich cez celé telo. Začal byť delený na laloky a uvažovalo sa o tom, že rôzne funkcie môžu byť lokalizované v rôznych závitoch. Tento lokalizacionizmus sa prejavil aj v prácach F. J. Galla . Jeho učebnica vydaná v roku 1827 ktorá obsahovala lokalizačné, frenologické mapy bola predaná vo viac ako 100 000 výtlačkoch. K takýmto predstavám o tom, že existuje korelácia medzi symptómami a léziami určitých mozgových štruktúr sa pridávali viacerí neuro bádatelia.
20. storočie a v ňom dve svetové vojny priniesli zo sebou aj početné vážne zranenia, traumy hlavy s následnými poruchami psychických funkcií. Práca s takto postihnutými ľuďmi, rozsiahle výskumy v oblasti psychológie a psychofyziky, diferenciálnej psychológie či samotný rozvoj psychologického testovania nemalou mierou prispeli k rozvoju NPS . Jej západný prúd predstavuje veľa medzinárodne známych mien. Za "veľkou mlákou" sa pracovalo predovšetkým s experimentálnymi technikami, využívali sa poznatky z fyziológie nervového systému. V tridsiatych rokoch minulého storočia W. Halstead sa stal jedným z členov tímu neurológov a neurochirurgov University of Chicago. V rámci spolupráce vyvstala aj potreba diagnostických techník ktorých cieľom mala byť identifikácia rôznych druhov mozgových poškodení a určenie ich závažnosti. V roku 1947 Halstead publikoval prácu, ktorá bola výsledkom obsiahlej činnosti zameranej na psychologickú diagnostiku. Neskôr ju spolu so svojim žiakom R. Reitanom pretransformovali do známej Halstead-Reitanovej neuropsychologickej batérie. V tomto období vzniká viacero združení a asociácií, ktoré zastrešujú vedcov pracujúcich v tejto oblasti. V roku 1967 bola v USA založená medzinárodná neuropsychologická spoločnosť.
Vo vlne východného prúdu dominuje meno A. R. Luriju, ktorý výrazne ovplyvnil rozvoj neuropsychológie nielen v samotnom Rusku a východných krajinách, ale dodnes je vysoko akceptovanou kapacitou v celosvetovom meradle. Veľa tvorivého úsilia venoval téme frontálnych lalokov, problematike porúch reči.
Každá minca má dve strany a tak okrem bádaní a objavov, ktoré boli výsledkom klinických pozorovaní, štandardných postupov vo vedeckom bádaní sa môžeme stretnúť aj s okolnosťami, ktoré sú z dnešného uhla pohľadu diskutabilné alebo až neetické hoci zámer vedcov mohol byť ušľachtilý a výsledky pre NPS ohromujúce a veľmi prínosné (napr. experimenty kanadského neurochirurga W. Penfielda pri skúmaní pamäti. Neurochirurgický zákrok W.B. Scovilla, ktorý podľa dostupných údajov si po operácii H.Molaisona kládol až do konca života otázku, či operácia bola pre pacienta prínosom, alebo tragédiou. ) Úplne inak dnes hľadíme na neetické zákroky označované ako "ice pick surgery" E. Moniza, ktorý bol dokonca ocenený Nobelovou cenou a jeho nasledovníka W.J. Freeman., ktoré negatívne ovplyvnili a zničili niekoľko ľudských existencií. Každopádne v dnešných časoch je myslím neuropsychológia veľmi užitočným odborom, ktorý pomáha odborníkom, laikom a pacientom prekonávať ťažkosti vzniknuté v dôsledku mozgového poškodenia rôznej etiológie. V roku 1967 bola založená medzinárodná neuropsychologická spoločnosť a v roku 1970 sa uskutočnilo prvé sympózium o klinickej neuropsychológii.

U nás

U nás mená, akými sú akademik J. Černáček (zaoberajúci sa problematikou dominancie hemisfér a laterality), prof. O. Kondáš (kapitola o neuropsychológii v učebnici Klinická psychológia) či kolegovia M. Košč a Jozef Novák (aplikujúci neuropsychológiu v praxi na neurológii a psychiatrii) sú synonymom pre rozvoj NPS u nás. V čase, kedy sme ešte boli federatívnou republikou, prebiehali bohaté kontakty s kolegami v Čechách a spolupráca s psychológmi, ale aj neurológmi, ktorí mali záujem o túto oblasť psychológie boli samozrejmosťou. Prínos prvého prednostu Neurologickej kliniky SZU Doc. Daniela Orolina bol, mimo prakickej a teroretickej práci, aj vo vytváraní podmienok pre kolegov a študentov na rozvoj v oblasti NPS. Je potešujúce, že aj dnes máme rozvinuté bohaté kontakty s kolegami z Čiech (Kulišták, Preiss, Bezdíček, Nikolai, Vyhnálek...) a spolupracujeme s nimi pri rozvoji NPS.